Dysfunkčné rodiny plodia priestor pre zneužívanie a zanedbávanie
„Dúfam, že mama a ocko prídu na to, prečo sa tak veľmi hnevajú. Počujem ich krik, počujem ich hádky, počujem ich hovoriť zlé slová a chce sa mi z toho plakať.“ – Everclear
Pred niekoľkými rokmi som pracoval s manželom a manželkou, ktorí sa nenávideli. Frank a Janet mali 9-ročnú dcéru a 3-ročného syna. V ich prítomnosti po sebe kričali a nadávali si. Každý z nich mal prácu, ktorá si vyžadovala ich prítomnosť v rôznom čase. Ani doma nebola nijaká dôslednosť či štruktúra, čo sú dve veci, ktoré sú podstatné preto, aby mohla rodina s malými deťmi efektívne fungovať. Ich syn mal veľmi často znepokojujúce psychické záchvaty zlosti. Ich dcéra bola vzdorovitá a neúctivá.
Začali sme s nimi pracovať, pretože ich dcéra podpálila školský autobus (to by bol dlhý príbeh) a mala súdom nariadený dozor. Pracujem s rodinami u nich doma, pretože v takýchto prípadoch nie je reálne, aby sa dieťa z takejto rodiny chodilo dvakrát za mesiac rozprávať s terapeutom do jeho kancelárie.
Teória o rodinných systémoch hovorí, že deti sa môžu stať nositeľmi symptómov dysfunkčnej rodiny. Problémy v jeho správaní alebo jeho duševná choroba efektívne odráža problémy celej rodiny. V tomto prípade mal syn záchvaty hnevu a dcéra bola vzdorovitá, pretože presne toto sa odohrávalo u nich doma.
Pri jednom sedení som konfrontoval Franka a Janet kvôli ich hádkam. Deti sedeli na podlahe a hrali hry na tabletoch. Hovoril som im, že deti vždy počúvajú, aj keď sa nám môže zdať, že to tak nie je. „Deti sa učia komunikovať od svojich rodičov“, hovoril som im. „Čo si myslíte, čo sa učia, keď vidia, ako sa mama s otcom hádajú?“
Janet mi neverila. „To je smiešne“, vravela a príkro sa pozrela na Franka, v ktorého očiach bolo vidieť spoluvinu. „My sa pred nimi skoro nikdy nehádame.“ Trojročný syn sa na nich pozrel a zakričal: „Ale hádate!“ „Jasné, že hej“, prevrátila očami dcéra.
Nie je ťažké tomu rozumieť. Keď sa dospelí začnú správať ako dospelí, takéto problémy obyčajne vymiznú. Výzvou je primäť dospelých k tomu, aby videli, že práve oni sú tí, ktorí zapríčiňujú väčšinu týchto problémov.
Ak človek ovláda jednoduché počty, rodina sa dá znázorniť aj matematicky. Každý člen má svoje silné stránky, svoje problémy, svoj pohľad na vec. Má svoju osobnosť, svoje obavy, svoje nádeje. Takisto má jedinečný vzťah s ostatnými členmi rodiny. Takže v domácnosti so 7 členmi je minimálne 49 odlišných vzťahov.
Keď príde na rodinu, všetko je relatívne. Ak sa mama s ockom hádajú, môžeš si byť istý, že to má súvis s Billovými problémami v škole. Ak je Billy vzdorovitý, môžeš si byť istý, že to súvisí s komunikačnými problémami medzi mamou a ockom. A všetko toto ovplyvňuje aj malú Susie, ktorá sa začína v noci pocikávať, pretože každý sa háda a ona sa bojí.
Problém ako aj riešenie začína a končí dospelými. Bodka. Koniec vety. No príliš často rodičia hľadajú príčiny všade dookola namiesto toho, aby priznali, že práve oni sú tí, ktorí spôsobujú dysfunkciu v rodine. Budú sa zameriavať na problémy v škole alebo na to, že sú deti vzdorovité, že sa pocikávajú a ani na chvíľu sa nezastavia, aby uznali, že príčinou toho všetkého sú oni sami.
V každej dysfunkčnej rodiny uvidíš to isté neuveriteľne toxické správanie a črty. Jediný druh takéhoto správania stačí na to, aby zapríčiňoval niekoľko problémov. Nanešťastie tieto druhy správania obyčajne prichádzajú v celom balíku.
- Dysfunkčné rodiny nikdy neakceptujú zodpovednosť. Stretli ste sa s niekým, kto nikdy v živote neurobil chybu? Bez ohľadu na okolnosti, on je stále obeťou. Vždy to bol ten druhý, kto s tým začal. Vždy to bol ten druhý, kto sa mýlil. Takíto ľudia sú odborníci na obviňovanie iných a popieranie a nikdy od nich nebudeš počuť, že im je to ľúto. Dobrí rodičia sa vždy snažia modelovať pozitívne správanie, hoci by to znamenalo, že si musia priznať chybu. Niektorí ľudia si myslia, že ospravedlniť sa je znakom slabosti, no pravý opak je pravdou. Dospelí vždy preberajú zodpovednosť za svoje činy. Ako môžeme čakať, že naše deti prijmú dôsledky, ak to isté neaplikujeme na seba? Toto je však niečo oveľa väčšie než len povedať, že je mi to ľúto. Rodičia, ktorí sami nikdy nepreberú zodpovednosť, sú takisto tí, čo podkopávajú disciplínu v škole. Vyhovárajú sa. Ospravedlňujú zlé správanie. Videli ste niekedy rodiča, ktorý sa hádal s riaditeľom školy? Môj syn/dcéra by také niečo nikdy neurobili!, hovoria. Pred niekoľkými rokmi som pracoval na vojenskej akadémii na Floride. Jedného dňa za mnou prišiel nový rodič so synom. „Kapitán Withers“, povedal, „ak sa niekedy bude k vám Kevin správať príliš neprístojne, máte môj súhlas pochovať ho pod jednou z týchto budov“. Mohol som ho objať. Keby tak všetci rodičia dali učiteľom súhlas, aby ich deti skutočne vychovávali.
- Dysfunkčné rodiny udržiavajú tajomstvá. Tu je situácia, ku ktorej dochádza oveľa častejšie než by ste si mohli myslieť. Pred pár rokmi strýko Ted obťažoval maminu a ockovu najstaršiu dcéru. Mala vtedy 13 rokov. Teraz má 15, zhoršujú sa jej známky, je stále viac vzdorovitá, občas si dá drogy a v škole sexuje. Ujo Ted chodí stále na návštevy, pretože je to ockov brat a je to dobrý človek, takže rodina sa tvári, že sa nikdy nič nestalo. 15-ročná dcéra sa začína predvádzať, pretože ju rodičia zradili a viac sa necíti bezpečne. A bude sa to zhoršovať, pretože teraz sa ujo Ted pozerá na najmladšiu dcéru; tá má len 6 rokov. A celý cyklus sa bude opakovať, pretože tak to v takýchto rodinách chodí. Incest prechádza z generácie na generáciu. Viete si predstaviť, že by ste sexuálneho násilníka nechali so svojim dieťaťom? Asi nie. No deje sa to stále. Členovia rodín sú bezpochyby tí, ktorí sú najpravdepodobnejšími páchateľmi. Rodičia často zlyhávajú v tom, aby prevzali zodpovednosť za bezpečie svojich detí, pretože sú pyšní a príliš sa znepokojujú kvôli tomu, čo by si pomysleli susedia. Kedy priznali, že majú problém – taký ako so strýkom Tedom – znamenalo by to priznať, že problém naozaj existuje. Namiesto toho udržiavajú tajomstvá, mlčia a zakazujú svojim deťom, aby o tom hovorili, akoby mlčanie vymazalo traumu. A keď sa deti začnú predvádzať alebo sa poškodzujú, rodičia to nedávajú do súvisu a pripisujú to nejakému „obdobiu“, zlému správaniu, školskému systému či rovesníkom. Nijaký vhľad do veci. Nijaká osobná zodpovednosť. Nijaké skutočné rodičovstvo. Tento postoj je často multi-generačný. Ľudia od svojich rodičov dedia množstvo vecí – napr. farbu očí a pokožky. No takisto dedíme abstraktné veci – náboženskú vieru, kultúru, politické presvedčenia. Niektoré rodiny si odovzdávajú násilie a incest. Pred niekoľkými rokmi v Asheville, NC, zachránila sociálka 11-ročného chlapca, ktorý bol sexuálne obťažovaný obomi starými rodičmi a rodičmi zároveň. Nebola to jednorázová udalosť. Tajomstvá ničia. Ak si vyrastal v rodine, kde sa veci tajili, presne vieš, o čom hovorím.
- Dysfunkčné rodiny sa hádajú. Stále. Kvôli všetkému. Ak si vyrastal v rodine, kde sa všetci hádali, myslíš si, že je to normálne. Ale nie je. Veľa rodičov sa háda, čo nie je automaticky problematické. Problém nastáva, keď sa rodičia hádajú pred deťmi, lebo majú zatemnenú myseľ. V duševne chorých rodinách je to vždy veľký problém. Ak máš 8 rokov a tvoji rodičia stále po sebe kričia, ako sa máš naučiť zdravej komunikácii? Deti sa budú hádať rovnako s dospelými ako medzi sebou a dospelí sa budú hádať s deťmi, akoby to bolo efektívne využívanie ich času. Dospelí sa majú rozprávať v súkromí. Bodka. Ak nemáte dosť zdravej mysle, aby ste dokázali splniť túto jednoduchú úlohu, prosím, viac to nerobte. Hádky pred deťmi sú duševne aj verbálne škodlivé a vysielajú hrozný signál o tom, ako by mali deti zvládať konflikty. Rodičia, ktorí sa so svojimi deťmi hádajú, v 100 percentách prehrávajú. Neuvedomujú si, že hádky slúžia dvom veľmi odlišným cieľom v závislosti od veku. Pre dospelých sú hádky neefektívnym spôsobom ako vyjadriť svoj rétorický postoj a povedať tomu druhému, že sa mýli. Pre deti je jediným cieľom hádky vylákať emocionálnu reakciu – v momente, kedy začneš kričať, prehral si.
- Dysfunkčné rodiny sa správajú k deťom ako k dospelým. Pevné hranice sú nevyhnutnou črtou zdravých rodín. Jednou z týchto hraníc je koncept, ktorý nazývame „dodržiavanie rolí“. V podstate ide o to, aby sa dospelí správali ako dospelí a deti ako deti. V dysfunkčných rodinách sú tieto roly často nejasné. Rodičia majú sklony vystavovať svoje deti veciam, ktoré nie sú ich veku primerané. Raz som pracoval s 9-ročným dieťaťom, ktoré malo na starosti platenie účtov a so 45-ročnou matkou, ktorá si predtým, než išla s niekým na schôdzku, musela vypýtať súhlas od svojho 11-ročného syna. Deti rozvedených rodičov majú často vymenené roly. Pre bežného pozorovateľa sa môže „zrelé“ dieťa javiť ako ideálne. No keď od detí požadujeme, aby vykonávali povinnosti dospelých, nevyhnutne sa stávajú obeťami úzkostí a tiesne, pretože im chýbajú zručnosti, múdrosť a emocionálna stabilita, aby dokázali zvládať s tým súvisiaci stres. Dospelí, ktorých premáha stres, majú relatívne sofistikované zručnosti, aby ho zvládli. Môžu ho vyventilovať s kolegami, zavolať kamarátovi alebo si ísť zacvičiť. Deti, ktoré nemajú šajnu, ako zvládať stres, sa obyčajne predvádzajú. Deti s poruchami správania reagujú na stres rolami a zodpovednosťami, ktoré sú ich veku neprimerané. Je úplne v poriadku deťom dávať úlohy, ktoré sú primerané ich rozvoju. Adolescenti by si mali po sebe upratať a tiež udržiavať v poriadku svoju izbu. Tínedžeri by si mali byť schopní robiť domáce úlohy, pracovať na dvore a poskytovať primeraný dozor mladším súrodencom. Aj malé deti môžu dostávať jednoduché úlohy. No požadovať od adolescenta súhlas s tým, s kým sa môžem stretávať alebo mu odovzdať zodpovednosť za platenie účtov? To určite nie!
- A nakoniec, dysfunkčné rodiny pripravujú pôdu pre zneužívanie. Zneužívanie má množstvo foriem – fyzické, sexuálne, verbálne. No najbežnejšou formou je emocionálne zneužívanie. Skúsenosť ma naučila, že sociálka zakročí, ak svoje dieťa udrieš, no rodičia môžu svoje deti emocionálne zneužívať beztrestne. Možno je to preto, že fyzické a sexuálne zneužívanie je zločin a emocionálne zneužívanie zločin nie je. Možno je to preto, lebo emocionálne zneužívanie sa ťažko dokazuje. Možno je to aj preto, že rovnako ako každý, kto pracuje v duševnej oblasti, aj sociálni pracovníci sú prepracovaní, nezaplatení a je ich nedostatok. Emocionálne zneužívanie preniká do všetkých oblastí a je nebezpečné, no často nevyzerá ako typické zneužívanie. Tu je niekoľko príkladov:
- Ak pred deťmi užívaš drogy alebo sleduješ pornografiu alebo sa zapájaš do ilegálnych aktivít, je to emocionálne zneužívanie.
- Ak máš malé deti a zapájaš ich do záležitostí dospelých, ako sú financie, účty a problémy so zákonom, je to emocionálne zneužívanie.
- Ak sa s partnerom pred deťmi hádate a používate päste, slová alebo oboje, je to emocionálne zneužívanie.
- Ak sa deťom vyhrážate, že ich vyhodíte z domu, je to emocionálne zneužívanie.
- Ak deťom odopierate lásku, pretože ste príliš pohltení sebou a netrávite s nimi čas, je to emocionálne zneužívanie.
- A ak ich zo všetkého obviňujete – aj to je zneužívanie.
Deti môžu trpieť v dôsledku rôznych duševných problémov, od miernej depresie a úzkosti až po akútne psychózy. Samozrejme, aj dospelí môžu trpieť v dôsledku týchto problémov. Rozdiel je v tom, že duševné problémy detí sú takmer vždy odrazom dysfunkcie, v ktorej žijú.
Ak chcete liečiť dieťa, musíte najprv liečiť rodičov a dysfunkčný rodinný systém. Dobrá správa je, že je to niečo, čo sa dá robiť. To, čo je pre mnohých rodičov výzvou, je skutočnosť, že najprv musia priznať, že možno, len možno sú práve oni tí, ktorí sú v konečnom dôsledku za tento problém zodpovední.
https://medium.com/the-mission/here-are-5-unbelievably-toxic-things-good-parents-never-do-1fc3477657c