Deti prežívajú obrovskú emocionálnu bolesť, keď sledujú, že sa na rodičoch, ktorých milujú, ku ktorým vzhliadajú a ktorých potrebujú, aby sa cítili bezpečne, prejavuje správanie, ktoré je súčasťou závislosti. Deti prežívajú hlbokú úzkosť. Nielenže na nepredvídateľne dlhý čas strácajú rodiča, ktorého milujú, aj ich druhý rodič uviazol v pasci vlastnej bolesti. Môže byť celkom stratený v popieraní, čo v deťoch vyvoláva pocit, pre ktorý im ich vlastná realita nedáva zmysel; inými slovami – deti cítia jedno (trápia sa, prežívajú úzkosť), no hovoria im, že všetko je v poriadku.
Alebo prežívajú aj hlboké znepokojenie a bolesť druhého rodiča a potom majú dvoch rodičov, kvôli ktorým sa trápia. Je to nad ich možnosti. Pohybujú sa medzi dvomi pólmi – túžbou po tom, aby jeden rodič vytriezvel a medzi tým, aby sa k nim ten druhý vrátil a nebol celý čas pohrúžený do starostí. Svoje mladé životy trávia pohrúžení do problémov dospelých, ktoré nemajú nádej vyriešiť. No neznamená to, že sa o to nepokúšajú.
Deti v domovoch so závislosťou sa často celou silou snažia svojim rodičom „pomôcť“, čo môže mať podobu toho, že počúvajú problémy svojich rodičov, ktoré ďaleko presahujú ich schopnosti a to, čo je pre nich prospešné. Alebo na seba preberajú úlohy domácnosti, ktoré nie sú urobené. Chcú pomôcť rodičom, aby sa cítili lepšie, aby sa im na tvár vrátil úsmev. Alebo im chcú zabrániť v tom, aby kričali, hnevali sa alebo ich zanedbávali a zdôvodňujú to tým, že ak budú „dosť dobré“ a budú im „dosť pomáhať“, rodičia sa budú správať tak, ako treba. Z týchto detí sa často stávajú „malí rodičia“, ktorí na seba preberajú starostlivosť o mladších súrodencov, utešujú ich, keď sú nepokojné, pripravujú jedlo, robia domáce práce, pripravujú si obed do školy a tento zoznam pokračuje ďalej. Inými slovami – učia sa odsúvať svoje potreby, aby zachránili svojich rodičov. Príliš skoro sa vzdávajú svojho detstva.
Aj v normálnej domácnosti, kde sú deti, je stres. No v domácnosti so závislosťou sa tento stres ľahko vymyká spod kontroly. A závislosť neprichádza sama, ale má aj svojich kamarátov – zneužívanie a zanedbávanie.
Takže toto je prosba smerujúca ku každej rodine, ktorá zápasí so závislosťou: aby vyhľadala pomoc skôr, než bude neskoro. Verte mi, aj ja som raz bola jedným z týchto detí a bolesť a chaos, ktoré vaše deti teraz prežívajú, s nimi zostane po celé roky a desaťročia. Pre dieťa je život so závislosťou traumatizujúci. A trauma žije veľmi dlho. Dieťa v dome so závislosťou sa často naučí otupiť svoje emócie alebo sa od nich odpojiť, pretože preciťovať ich je príliš bolestivé. Toto môže rodičom vysielať falošne pozitívny odkaz, no deti sa stávajú veľmi zručné v ukrývaní svojich pocitov pred inými aj pred sebou. No tieto pocity a úzkosť nezmiznú. Zavŕtajú sa do vnútra, kde podvedome zostávajú celé roky. No ako pri iných skrytých veciach, aj tu dochádza k „vytekaniu“. Keď náš vnútorný svet nie je bezpečný alebo keď je chaotický, strácame prístup k nášmu najlepšiemu obrannému lanu a najlepšiemu zdroju odolnosti, strácame istotu, sebahodnotu a sebaúctu.
Prosím, ak zápasíte so závislosťou, nepodceňujte škodu, ktorú spôsobuje vám a tým, čo najviac milujete a čo najviac milujú vás. Pomoc je blízko. Skupiny AA a Al-Anon sú záchranným lanom, je to svet ponúkajúci otvorenú náruč, sú tam ľudia, ktorí si navzájom pomáhajú a ktorí rozumejú tomu, čím prechádzate, pretože to zažili. Ďalším zdrojom informácií je NACOA. Začnite hľadať pomoc a nájdete viac kamarátov než si dokážete predstaviť. Klikajte, urobte potrebné kroky, učte sa viac, vyhľadajte pomoc, nájdite úľavu!
When it Comes to Parental Addiction: Children are the First Responders