Keď som dospel k triezvosti, cítil som sa extrémne previnilo. Nielen kvôli veciam, ktoré som urobil počas aktívnej závislosti, ale aj kvôli závislosti samej. Mal som pocit, že to, že som závislý, je moja vina a že to bol výsledok toho, že som hrozný človek. Pre mňa závislosť znamenala, že po morálnej stránke so mnou niečo nie je v poriadku.
Tento pocit som mal hlavne preto, že ma moja chronická choroba viedla k tomu, aby som urobil čokoľvek pre naplnenie jej požiadaviek. Bez ohľadu na to, ako veľmi som proti tomu bojoval, nikdy som nedokázal odvrátiť svoju posadnutosť. Bola to hybná sila za mojimi mnohými nedobrými rozhodnutiami, ktoré som počas svojej aktívnej závislosti urobil a dostal som sa do mnohých prekérnych situácií, ktoré by sa nikdy nestali nebyť mojej choroby.
Hoci som si vždy nahováral, že som dobrý (ešte predtým, než som vytriezvel), dokázal som rozpoznať, že moje činy počas aktívnej závislosti len zriedkavo dosahovali môj osobný morálny štandard. Tento konflikt obyčajne vyústil do vnútorného nesúladu, čo viedlo k obrovskej morálnej dileme.
No aby som si udržal svoju závislosť, musel som robiť veci, ktoré neboli v súlade s mojou morálkou a kvôli tomu som mal len dve možnosti: zmeniť svoje činy (čo som v tom čase nedokázal) alebo zmeniť svoju morálku. Nie je prekvapivé, že zakaždým, keď som čelil tomuto rozhodnutiu, vždy to skončilo tak, že som zmenil svoju morálku – choroba závislosti mi jednoducho nedovolila urobiť to ináč.
Porozumenie tejto dvojakosti mi dnes umožňuje chápať, že som bol vo svojej závislosti naozaj chorý a že som nebol zlý človek. Samozrejme ma to nezbavuje zodpovednosti za moju minulosť, no moje činy to stavia do správneho kontextu, v ktorom ich dokážem stráviť primeraným spôsobom a tak prevziať zodpovednosť za veci, ktoré som urobil a to bez toho, aby som uviazol v minulosti.
Jeden z nástrojov, ktorý mi obzvlášť pomohol posunúť sa ďalej, bol Deviaty krok. Samozrejme, že robenie nápravy ma spočiatku desilo, pretože som si nebol istý, ako zareagujú ľudia, ktorým som ublížil. Bol som však veľmi prekvapený, keď mi väčšina ľudí, voči ktorým som robil nápravu, povedala, že sa tešia z toho, že som konečne triezvy. Odpustili mi a povedali, že vždy vedeli, že ja som v skutočnosti tie zraňujúce veci nerobil – bola to moja závislosť.
Rozpoznanie toho, že ľudia ma nenávideli do takej miery ako som sa nenávidel ja sám, mi nakoniec dovolilo odpustiť aj sebe a tak sa zbaviť množstva nepotrebnej viny, ktorú som v sebe nosil. Oslobodenie od tejto viny bola jedna z najúžasnejších skúseností v mojom života, keďže táto vina ma veľmi dlho tlačila k zemi. Dnes si už nevyčítam veci, ktoré som robil v minulosti. Za prvé kvôli tomu, že som v nich urobil nápravu, no takisto som pochopil, že veľa z tých činov bolo priamym výsledkom mojej závislosti.
Len preto, že som kradol, neznamená to, že som zlodej a len preto, že som klamal, nie som klamárom. Činy mojej minulosti nedefinujú to, kým som dnes. S týmto poznaním sa snažím byť voči sebe nežnejší uvedomujúc si, že mám chronickú chorobu, ktorá nezmizla len preto, že som triezvy.
Keď moja choroba vzkypí, ako sa to občas stáva, a začne na mňa vyrážať svoje klamstvá, snažím sa urobiť krok späť a pripomenúť si, že bez ohľadu na to, čo mi hovorí moja myseľ, som dobrý človek a robím to najlepšie, čo dokážem.
https://www.soberrecovery.com/recovery/being-an-addict-doesn-t-mean-i-m-a-bad-person/