Dokážete si predstaviť, aké bolo moje detstvo, keďže som sa narodila človeku závislému od heroínu a bola som vychovávaná v rodine, ktorá bola plná choroby závislosti. A možno si to predstaviť nedokážete. Po fyzickej stránke bolo o mňa dobre postarané. Po materiálnej stránke som toho mala viac ako väčšina, ale emocionálne som bola úplne zanedbávaná a deprimovaná.
To, čo zrejme väčšina sveta nevie je, že bez ohľadu na finančné možnosti deti potrebujú lásku a prijatie a pocit spolupatričnosti a emocionálnej istoty, ktorá prichádza s tými dvoma vecami. Bez nepodmienečnej lásky a emocionálnej podpory deti nedozrejú. Určite vyrastú do výšky a pribudnú im roky, ale ich emocionálny vývoj bude zakrpatený. Toto je presne ten dôvod, prečo sa deti závislých označujú ako dospelé deti a nie jednoducho ako dospelí.
Ja, dospelé dieťa
V mojej osobnej skúsenosti v postavení dospelého dieťaťa to bolo tak, akoby ma k zemi tlačila stále narastajúca váha sveta a niesla som so sebou bremeno preťaženého srdca. Bolesť bola neznesiteľná a nemala som nikoho, kto by zasiahol a oslobodil ma. V skutočnosti som rotovala medzi rôznymi dysfunkčnými rolami a často som sa hrala na hrdinu tým, že som mala dobré známky, zúčastňovala som sa na nepovinných aktivitách, chodila som do kostola atď.
No stále som mala ako železnú guľu prikovanú na nohách záťaž z mojej dysfunkčnej rodiny. Vedela som, že ak to mám nielen prežiť, ale žiť normálne, musím sa rozhodnúť: odísť a zobrať si tú záťaž do ďalšieho života alebo zostať a pretriediť ju. Som vďačná, že keď som už bola na dne, zvolila som si druhú možnosť.
Proces zbavovania sa emocionálnej záťaže pre mňa nebol nijakou krátkou epizódou. Rovnako ako to trvalo roky, kým som s tým konečne začala niečo robiť, trvalo roky zbaviť sa toho. To, čo mi v tom pomohlo, bol 3-krokový proces, ktorý ma priviedol na druhú stranu uzdravovania. Dúfam, že tieto kroky pomôžu aj vám začať tento proces a zbaviť sa tej ťarchy, ktorá na vás dolieha.
1. Čeliť bolesti
Prvá vec, ktorú som musela urobiť, bolo konfrontovať temnotu, v ktorej som taký dlhý čas žila. Vyskúšala som všetko, aby som z nej unikla, často som dokonca uvažovala o samovražde. No zostala som. Lenže to, že som sa jej vyhýbala, veci akoby len zhoršovalo a predlžovalo. A tak som vyhľadala terapiu a niekoľko rokov som strávila tým, že som sa zaoberala svojou bolestivou minulosťou. To, že som začala triediť tú záťaž s pomocou odborníka, bola tá najlepšia, a úprimne aj tá najhroznejšia vec, pre akú som sa kedy rozhodla. Dnes žijem práve vďaka tomuto nesmierne dôležitému kroku.
2. Milovať seba
Počas mojich poradenských stretnutí som sa učila mať rada samú seba. Bola to zrejme dôležitá súčasť môjho uzdravovania a emocionálneho zotavovania. A hoci som už urobila ten najdôležitejší krok smerom k tomu, aby som sa mala rada tým, že som naprv vyhľadala pomoc, stále som mala pred sebou dlhú cestu, na ktorej som sa musela naučiť odpúšťať, bezpodmienečne milovať a akceptovať.
Uvedomila som si však, že bez toho, aby som mala rada seba, nedokázala by som sa úspešne z ničoho uzdraviť.
3. Prebudiť ducha
Posledný krok, ktorý som musela urobiť, bolo prebudiť môjho ducha, ktorý bol celý zničený a zostával skrytý zo strachu pred zničením. Skúsenosť, že som čelila svojej bolesti a naučila sa mať sa rada úplne a bez podmienok, ma priviedla do môjho vnútra.
Keď som opäť objavila seba a svojho ducha, začala som počúvať a dôverovať svojej intuícii, duchu a hovoriť pravdu a zdieľať svoj príbeh bez strachu z odvety. Táto skúsenosť opätovného prebudenia je to, čo ma dnes dvíha, drží ma, aby ma to opäť nezavalilo alebo aby som neuviazla v minulosti.
Kulminácia týchto troch krokov ma drží slobodnú od bremena rozhodnutí mojej rodiny. V dôsledku toho dnes vnímam jas, svetlo, ktoré som v detstve zažívala iba v zábleskoch počas nejakých magických momentov.
https://www.soberrecovery.com/recovery/how-to-find-healing-as-an-adult-child-of-an-addict/