V časoch krízy alebo zvýšenej úzkosti (osobnej alebo globálnej) sú kľúčom mechanizmy zvládania. Pre tých z nás, ktorí sme sa kedysi kvôli úteche či kontrole veľmi spoliehali na látky alebo procesy, je možnosť návratu k tomu, čo je pre nás najznámejšie, takisto veľmi výrazná. No keby sme tak urobili, to by jednoducho vytvorilo ďalšiu krízu. Preto je pre nás imperatív mať (a udržať si) vieru. Ale ako sa dá udržať viera – taký abstraktný koncept – keď je všade toľko strachu?
V prvom rade je nevyhnutné pochopiť, že strach je takisto abstraktný koncept a preto zvoliť si vieru namiesto strachu je o rozhodnutí a perspektíve. Napriek tomu rozhodnutie mať vieru neznamená, že spirituálne preklenieme emóciu strachu. Spiritualita a náboženstvo môžu byť tiež návykové procesy, ak ich používame ako spôsoby, ktorými sa vyhnúť našej zraniteľnosti namiesto toho, aby sme jej venovali pozornosť. Takže namiesto toho, aby sme jednu závislosť nahradili inou, využijeme príležitosť premeniť strach na vieru.
Tým, že dovolíme, aby naše pocity vyšli na povrch a aby sme svoje skúsenosti jednoducho prežívali, uplatňujeme vieru. Namiesto snahy o otupenie emócií, utíšenie myšlienok alebo nájdenie spôsobu ako ich ovládať cez nejaké rozptýlenie, látky či procesy, ich necháme žiť a budeme tomuto procesu dôverovať. A to najdôležitejšie – počas tohto procesu sa budeme mať radi (nebudeme sa zahanbovať). Takže ako si udržať vieru a zostať triezvym počas krízy alebo zvýšenej úzkosti?
Vyberaj si múdro (svoju perspektívu)
Namiesto toho, aby sme niečo vnímali ako krízu, môžeme dať prednosť viere pred strachom a vnímať to ako príležitosť. Čomu nás (alebo svet) má táto skúsenosť naučiť? Ako nás (alebo svet) môže uzdraviť? O čo nás (alebo svet) žiada, aby sme to robili do oveľa väčšej hĺbky? Inými slovami – žiada nás na duchovnej úrovni sa odpojiť? Alebo nám ponúka príležitosť vidieť, že sme všetci spojení? Ukazuje nám to náš životný cieľ, zmysel?
Je veľa otázok a rovnako veľa odpovedí, ale pravdou je láska. Takže pokiaľ je odpoveď založená na láske (k sebe a iným) a nie na strachu, to je naša pravda.
Pamätaj, že uzdravovanie neznamená iba triezvosť
Tu je ďalšia kľúčová perspektíva. Uzdravovanie je oveľa hlbší proces než jednoducho si udržať triezvosť. V skutočnosti – či tomu veríte alebo nie – triezvosť je tá ľahšia časť. Každý v aktívnej závislosti vám povie, že triezvy bol veľakrát. No je to pravdepodobne veľmi dočasná skúsenosť, ak ako hlavný cieľ vnímal iba udržanie triezvosti.
Na rozdiel od triezvosti si uzdravovanie vyžaduje veľmi hlboké „hrabanie sa“ v našom nastavení – v spôsoboch, akými sme boli naprogramovaní reagovať na svet okolo nás – a nájdenie pôvodu našej na strachu založenej odpovedi na samoliečbu. Žiada nás, aby sme čelili traumám a bolestivým skúsenostiam, v ktorých sme sa naučili alebo sformulovali tieto reakcie v snahe prežiť.
Sadni si, zostaň a uzdravuj sa
Hoci to znie ako rozkazy, ktoré používaš pri výchove šteniatka, je to v skutočnosti veľmi dobrý začiatok ako opätovne vychovať svoje vnútorné dieťa. Sedieť so všetkým, čo sa vynorí – či sú to pocity, myšlienky alebo skúsenosti – a nevyhýbať sa tomu je niečo, čo sa v aktívnej závislosti absolútne nedá urobiť. Reakcie na podnecovanie a strach ako také pokračujú, keď znovu objavujeme traumatizujúce zážitky z nášho detstva.
Ak sa jemne povzbudzujeme k tomu, aby sme sedeli s tou bolesťou či nepohodlím danej situácie, zotrvávali v danom momente a dovolili, aby sa pocity a skúsenosti prejavili naplno, ctíme si a uznávame pravdu. Tým sedíme spolu s vlastným vnútorným zraneným dieťaťom, uvedomujeme si a potvrdzujeme jeho skúsenosti a sme k dispozícii pre jeho potrebu odkryť tieto zranenia a uzdraviť ich.
Používaj medicínu, nie jed
Skutočná medicína v prvom rade nespôsobuje nijakú škodu, preto si nechceme zvoliť nič, čo by spôsobilo ešte ďalšie škody (hoci by to bolo iba ďalším potláčaním) nášmu telu, mysli a duchu. Namiesto toho môžeme využiť hudbu, písanie denníka, uzdravujúce stretnutia (v prípade potreby aj virtuálne), telefonáty sponzorovi, dôverným priateľom, smiech a starostlivosť o seba, aby sme utíšili rozptýlenie alebo otupenie. Takisto môžeme rátať s odbornou pomocou poradcov, terapeutov, koučov, aby nám pomohli počas potrebného uzdravovania a zároveň nás učili zdravé techniky ako to zvládnuť. Všetky tieto hoci neznáme, ale potrebné zásahy sa dajú v ťažkých časoch využiť.
Nie je to len o tom, že sa staneme sami sebe tým najlepším rodičom alebo integrujeme svoje vnútorné dieťa. Je to o tom, ako premeníme strach na vieru, naučíme sa novým spôsobom bytia založeným na láske, dovolíme niektoré veci „naštartovať“ a naučíme sa s nimi sedieť – bez potreby či túžby po samoliečbe alebo kontrole. Ale nie preto, aby sme navždy zotrvali pri tom „štartovaní“ a potom sa zubami-nechtami snažili to potlačiť. S ohľadom na štartovanie je tento scenár iba triezvosťou.
Namiesto toho sa radšej zoznámime s emóciami a myšlienkami (napr. pocitmi frustrácie alebo rôznymi nadávkami, ktoré nám behajú v mysli), ktoré toto štartovanie sprevádzajú a pozrieme sa na to hlbšie, aby sme sa dostali k samotnému koreňu veci. Metaforicky povedané – akým jedovatým stromom sme boli vystavení? Kedy a kde sme si prvýkrát všimli to štartovanie, hoci sa na začiatku nemuselo správať ako baženie, ale iba ako potreba po utíšení či kontrole?
A neustále sa popritom zdržiavame od toho, aby sme to štartovanie odsudzovali alebo zosmiešňovali. Namiesto toho tomuto procesu a sebe dôverujeme a zároveň sa držíme viery, že aj toto (ako každé štartovanie) prejde. A – osobne aj kolektívne – sa naďalej držíme tejto viery.