Adolescencia sa spája s chúlostivým problémom: Tínedžeri zrazu túžia po súkromí a to práve vtedy, keď sa ich život rozširuje a zahŕňa celú škálu nových riskantných príležitostí.
Bez ohľadu na to, či majú čo skrývať alebo nie, normálne vyvíjajúci sa tínedžeri často začnú zatvárať dvere na svojej izbe a stávajú sa skúpi na slovo. A keď sa správajú takto rezervovane, ich rodičia sú často v pokušení – alebo to priamo cítia ako svoju povinnosť – tajne im prehľadávať izbu a kradmo prezerať ich aktivity online, aby sa uistili, že ich deti nie sú namočení v drogách, pití či iných nedobrých digitálnych činnostiach.
Špehovanie tínedžerov, čo väčšina rodičov nerobí, patrí do kategórie rodičovských taktík, do ktorých sa viem vcítiť, no takmer vždy som proti nim.
Treba začať tým, že je to veľmi zložité. „Rodičia majú právo dozerať na svoje vlastné deti“, poznamenal Avidan Cover, profesor práva na Case Western Reserve University, „no tieto práva sa nie vždy vzťahujú na iné deti či dospelých. Môžu sa dostať na zahmlené legálne územie, ak budú mať pod dohľadom aj iných účastníkov danej konverzácie.“
Potom existuje zrejmý problém zdieľaný špiónmi na každej úrovni: V akom bode odhalíš to, čo si špehoval? Niektorí rodičia môžu ochotne odhaliť to, čo urobili v nádeji, že potencionálne ohrozenie bezpečnosti ich tínedžera preváži stratu dôvery z jeho strany. Iní môžu pokračovať vo svojom dozorovaní a snažiť sa, aby neboli prichytení pri zbieraní údajov. Obidve pozície sú chúlostivé.
Nedávne výskumy spochybňujú prospešnosť špehovania a odporúčajú lepšie prístupy pre rodičov, ktorí sú znepokojení, že niečo nie je v poriadku.
Rodičia, ktorí majú podozrenie, že ich adolescent v niečom lieta, môžu cítiť povinnosť prekročiť privátne hranice, no výskum v holandských rodinách zistil, že tínedžeri špehujúcich rodičov sa nesprávali o nič horšie než tí, ktorých rodičia nešpehovali. Je pozoruhodné, že rovnaká štúdia namiesto toho spojila špehovanie rodičov s ich obavami o silu ich vzťahu s ich tínedžerom. Podľa vedúceho autora tejto štúdie a profesora na Čínskej univerzite v Hong Kongu Skylera Hawka „sa zdá, že špehovanie vypovedá viac o tom, čo rodičia cítia než o tom, čo ich deti robia.“
Rodičom, ktorých trápi ich vzťah s ich tínedžermi, nová štúdia v Journal of Adolescence naznačuje, že špehovanie veci nezlepší. Prieskum 455 adolescentov zistil, že tínedžeri, ktorí boli presvedčení o tom, že ich rodičia tajne počúvali ich rozhovory alebo prehliadali ich veci bez dovolenia, povedali svojim rodičom menej informácií než tí, ktorí vnímali, že ich rodičia rešpektujú ich primerané hranice. Tento výsledok sa zhoduje s inou štúdiou, ktorá zistila, že špehovanie rodičov môže spustiť alebo podporovať cyklus, v ktorom adolescenti budú veci ešte viac tajiť.
„Keď sa rodičia správajú spôsobom, ktorý tínedžeri vnímajú ako narušovanie ich súkromia, vyvoláva to negatívnu spätnú väzbu, pretože nakoniec sa rodičia dozvedia ešte menej“, povedal Dr. Hawk.
Takže ak majú rodičia podozrenie, že ich tínedžer môže mať problémy, čo by mali robiť?
Múdrosť odporúča priame riešenie: Začni otázkami. Hoci tínedžeri neradi hovoria o témach, ktoré považujú za súkromné, napr. otázky o tom, ako trávia voľný čas alebo na čo míňajú vreckové, výskumy o komunikácii medzi rodičmi a adolescentami ukazujú, že tínedžeri sú presvedčení o tom, že ich rodičia majú právo vedieť o ich rozhodnutiach, ktoré môžu byť nezdravé alebo nebezpečné, ako je napr. fajčenie alebo pitie.
No podľa profesorky psychológie na Rochesterskej univerzite Judithy Smetanovej „má toto zistenie háčik: ak sú ich deti už namočené do rizikového správania, obyčajne to rodičom nepovedia“. V takýchto situáciách tínedžeri hovorili, že sa báli, že ich rodičia zareagujú nesúhlasom, trestom alebo obojím. Za základe toho Dr. Smetanová navrhuje, aby sme svoje otázky o rizikovom správaní začali uistením o tom, že „nebudeme sa kvôli tomu hnevať ani ti robiť problémy; chceme len vedieť, že si v poriadku.“
Ak veci nie sú v poriadku – možno sa tínedžer prizná k nedobrým víkendovým aktivitám – aspoň je problém na svetle a rodičia dali jasne najavo svoje stanovisko, že im ide o ochranu adolescenta pred poškodením a nie o jeho potrestanie.
A rodičia tínedžerov by sa mali stotožniť s pokračujúcim dohadovaním. Aj keď je všetko v poriadku, je normálne, že rodičia a tínedžeri nesúhlasia v tom, čo by sa malo považovať za privátne.
„Adolescenti si neustále myslia, že by mali mať viac autonómie ako si myslia ich rodičia“, povedala Dr. Smetanová. „A práve keď rodičia spracovali jednu vec, zistia, že je pred nimi ďalšia, pretože autonómia ich tínedžera sa neustále rozširuje“.
Dr Hawk rodičom odporúča: „Pamätajte na to, že cez adolescenciu neprejdete bez toho, aby ste mali konflikty o súkromí.“ K tomu by som ešte pridala, že výchova tínedžerov vždy prichádza s istou mierou úzkosti, najmä vtedy, keď deti, ktoré sa predtým s nami úprimne zdieľali, sa zrazu zdajú vzdialené či nevyspytateľné.
Ak nás úzkosť začne celkom premáhať a naše snahy o komunikáciu zlyhávajú, v dôsledku čoho sa veci nevyjasňujú, môže byť v takýchto prípadoch špehovanie zaručené? Podľa Dr. Hawka „ak k nemu vôbec niekedy dôjde, malo by byť rezervované len pre extrémne okolnosti, kde naozaj nie je iná možnosť; a rodičia by mali byť pripravení na to, že adolescenti budú reagovať veľmi negatívne bez ohľadu na to, čo sa zistí.“
Impulz na špehovanie, podobne ako každá iná pochybná rodičovská voľba, vychádza takmer vždy z láskyplného a ochranného stanoviska. No namiesto toho, aby sme sa mu príliš rýchlo poddali, môžeme toto nutkanie brať ako pripomienku toho, že sa máme zamyslieť, aký máme s naším tínedžerom vzťah. Dôverujeme mu a dôveruje on nám? Ak nie, aké kroky by sme mohli urobiť, aby sa to zmenilo?
https://www.nytimes.com/2017/04/06/well/family/is-snooping-on-teenagers-ever-ok.html?action=click&contentCollection=Well&module=RelatedCoverage®ion=Marginalia&pgtype=article