Ako vo svojej prezidentskej inauguračnej reči povedal v roku 1933 Franklin D. Roosevelt, jediná vec, ktorej sa musíme báť, je samotný strach. Dnes je to rovnako pravdivé a relatívne ako to bolo vtedy. Hoci sa tento sentimentálny výrok nepochybne dá dnes všeobecne aplikovať, Rooseveltove silné slová sa veľmi konkrétnym spôsobom vzťahujú na aktívnych závislých a na tých, čo sa uzdravujú.
Strach má na aktívneho závislého podporujúci účinok. V skutočnosti býva kľúčovým dôvodom látkového užívania a počiatočným dôvodom pre zneužívanie. Strach z toho, že by mal človek čeliť samému sebe, svojim pocitom, traumám a skúsenostiam z minulosti, zodpovednosti, rozhodnutiam atď., to všetko zdanlivo zohráva výraznú rolu v náhlej potrebe úniku.
Režim „bojuj alebo uteč“, ktorý je výsledkom strachu, núti jednotlivcov, ktorí sa ešte nenaučili uplatňovať osobné zmocnenie a sebakontrolu – čo sa niekedy označuje ako vnímavosť – jednať v danej situácii buď agresívne alebo od nej utiecť. Keď sú teda emócie alebo minulé skúsenosti iba strašiakom, neexistuje nijaký konkrétny prvok, od ktorého by bolo potrebné utekať. V takýchto chvíľach sa obraciame k látkam, aby sme unikli od bolesti alebo bojovali so spomienkami.
Ako vie každý, kto prekročil čiaru medzi látkovým zneužívaním a aktívnou závislosťou, stáva sa to začarovaným kruhom. Strach z toho, že človek musí čeliť prvotným emóciám, myšlienkam či skúsenostiam sa iba znásobuje a je ešte posilňovaný novými bolestivými a negatívnymi emóciami, myšlienkami a skúsenosťami vyúsťujúcimi z látkového zneužívania. Narastajúci strach a potreba potláčať ho – opäť „bojovať alebo utiecť“ – sa stáva katalyzátorom aktívnej závislosti.
To posledné platí pre tých, ktorí sa uzdravujú kvôli jeho spojitosti s recidívou, ak ich neovláda strach. Mnohí v uzdravovaní stále bojujú s veľkou dávkou strachu. V skutočnosti obavy z nástupu na liečbu a zo samotného procesu uzdravovania sú veľmi reálne a významné. A pravdou je, že v tomto procese je typicky zahrnutých veľmi veľa strachov. Okrem toho strach z recidívy je práve ten, ktorý je často najväčšou hrozbou pre uzdravovanie.
Veľké očakávania
Pre všeobecnú populáciu by bol tento konkrétny druh strachu známy ako strach zo zlyhania. No pre závislých, ktorí nastupujú na liečbu alebo do procesu uzdravovania, je potenciál zlyhania skutočným štatistickým údajom a ešte aj dosť vysokým. Inými slovami – dobre si uvedomujú problémy, ktoré proti nim stoja a to nie je vždy ten najlepší motivátor pre uzdravovanie.
V skutočnosti práve táto realita často dáva aktívnemu závislému vhodnú výhovorku na odmietnutie pomoci a uzdravujúcim sa jednotlivcom poskytuje ničivé stupne úzkosti. Ďalšou veľkou iróniou je to, že potenciál recidívy sa výrazne znižuje, keď sa tí, čo sa uzdravujú, naučia zvládať každodenný život, čeliť svojim tzv. démonom, konfrontovať sa s minulosťou a byť v pohode so sebou a so svojou bolesťou.
Na základe toho zostáva pravdou citát prezidenta Roosevelta. Strach je skutočne tá jediná vec, ktorej sa v uzdravovaní musíme obávať. Ak sa naučíme čeliť všetkému, čoho sa bojíme, vrátane možnosti recidívy, môžeme si uvedomovať démonov, ktorých sme vytvorili zo svojho vlastného tieňa, pripustiť si to, že sme len ľudia a mať pre prípad núdze vytvorený pohotovostný plán.
https://www.soberrecovery.com/recovery/facing-your-fears-the-only-way-to-beat-addiction/