Ľudia si často zamieňajú súcit so spoluzávislosťou. V skutočnosti je to tento zmätok, ktorý umožňuje ľuďom v aktívnej závislosti zotrvať v nej, vrátiť sa k nej alebo odmietať pokračovať v uzdravovaní. Dôvod, prečo nebojujú proti týmto nejasnostiam je to, že to prospieva ich egu. Lenže tým nijako nepodporujú svoje holistické zdravie ani bezpečnosť. Samozrejme, že nejde iba o dotyčného v aktívnej závislosti, ktorého egu slúži zamieňanie súcitu so spoluzávislosťou. Napokon činy vnímaného súcitu zo strany niekoho v aktívnej spoluzávislosti sú typicky snahami chrániť seba; sú to činy založené na strachu a nie na láske.
Súcit je o tom, že druhých ľudí a ich rozhodnutia vnímame očami lásky – akceptujeme ich rozhodnutia a ich cestu bez posudzovania a zároveň udržiavame zdravé hranice, ktoré bránia v tom, aby ich rozhodnutia negatívne vplývali na náš život. Spoluzávislosť znamená vnímať to isté očami strachu – odmietať akceptovať slobodnú vôľu druhých kvôli strachu z možného výsledku a z toho, aký to môže mať dopad na nás a na náš život. Táto skúsenosť končí snahami o kontrolovanie rozhodnutí toho druhého a zároveň aj následných dôsledkov.
Neposudzovať druhého znamená mať otvorené srdce a uvedomiť si, že každý má svoju cestu a že nemôžeme súdiť ani zmeniť to, kde sa ten druhý na svojej ceste nachádza. V skutočnosti to ani robiť nepotrebujeme. Každá cesta nakoniec vedie k rovnakému smeru: k domovu. Aj keď tá cesta trvá u niekoho dlhšie a je búrlivejšia, jednoducho to máme v láske pustiť vediac, že dotyčný musí mať slobodu rozhodovať sa podľa seba. Napokon na svoje rozhodnutia má právo.
Byť spoluzávislým znamená druhému umožňovať pokračovať v nezdravom správaní; je to sebecký čin, ktorý potláča našu cestu a rovnako aj cestu toho druhého. Vychádza zo strachu a kontroly a nie z lásky a viery a preto spôsobuje spúšť našej vyrovnanosti a duševnému zdraviu. Ani jedna zo strán nenapreduje a každá je okradnutá o svoje svetlo, o Bohom dané právo na slobodnú vôľu a cieľ.
Pamätajme, že všetci sme prišli na túto zem, aby sme sa naučili a zvládli rôzne veci a ponúkali rôzne formy svetla tomuto svetu. Inými slovami, každý z nás tu má svoj zámer. Cesty, ktoré si vyberáme, sú typicky našim osobným tréningovým ihriskom. Pre niekoho to môže znamenať aj rôzne stupne intenzívneho a bolestivého tréningu. No táto cesta slúži našej duši a svetu bez ohľadu na to – a niekedy dokonca najmä vtedy, keď je tá cesta temná.
No keď zostávame v spoluzávislosti, zabúdame, že aj toto je forma závislosti. Rovnako ako môžu byť látky hrozbou pre niekoho, koho máme radi a s kým máme vzťah, spoluzávislosť spôsobuje to isté. Ohrozuje nás a ničí každý skutočný vzťah, ktorý máme so sebou či s druhými.
Nie je také jednoduché pustiť to, ale tento proces začína porozumením, že ak v tom budeme pokračovať, dotyčnému to život nezachráni, ale namiesto toho to bude viesť k potencionálnemu zničeniu dvoch alebo viacerých životov. Ale môžeme sa rozhodnúť inak. Môžeme sa rozhodnúť uzdraviť sa z traumy z detstva, kedy nám naši rodičia alebo iní členovia rodiny nedopriali zdravú samostatnosť, čím nás vystavili zmätku a nezdravým duševným vzorcom. Nakoniec môžeme ponechať slobodu tým, ktorých milujeme, môžeme sa naučiť milovať seba a nechať priestor svojmu uzdravovaniu.